Pápež František svätou omšou otvoril Synodu o synodalite Cirkvi v nedeľu 10. októbra 2021 v Bazilike sv. Petra.
Slovo „synoda“ obsahuje všetko, čo potrebujeme pochopiť: „spoločné kráčanie“.
Kľúčové slová synody sú tri: spoločenstvo, participácia (spoluúčasť) a misia(poslanie).
Naplánované boli tri fázy, ktoré sa uskutočnili od októbra 2021 do októbra 2023.
Prvá etapa synodálneho procesu (od októbra 2021 do apríla 2022) sa týkala jednotlivýchdiecéz.
Druhá etapa synodálneho procesu (od septembra 2022 do marca 2023) sa týkala kontinentov.
Tretia etapa synodálnej cesty napokon vyvrcholila v októbri 2023 zhromaždením biskupov v Ríme.
Celý tento proces chápeme ako dynamiku vzájomného počúvania.
Nejde tu o zbieranie názorov, ani o akýsi prieskum, ale o počúvanie Ducha Svätého, ako o tom čítame v Zjaveniach apoštola Jána: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (2, 7). Mať uši, počúvať, to je prvá úloha. Teda počúvať Boží hlas, zachytiť jeho prítomnosť, zachytiť jeho vanutie a dych života. Prorok Eliáš zistil, že Boh je vždy Bohom prekvapení, dokonca aj v tom, ako prechádza okolo nás a dáva o sebe vedieť.
Synody sú miestami spoločného uvažovania o evanjeliu a otvoreného dialógu o tom, ako dnes môžeme spoločne žiť evanjelium. Synody sú chránený priestor, v ktorom sa vo vzájomnom počúvaní a súhre rozličných darov Ducha môže stať účinným Svätý Duch, ktorý je daný všetkým pokrsteným.
V našej farnosti sme začali synodálne stretnutia realizovať od januára 2022 podľa „Plánu spoločného stretnutia Synody“. Na 10. stretnutiach sme uvažovali nad Božím slovom a venovali sme sa 10. témam – otázkam pre synodálne konzultačné stretnutia. Krátke výstupy z týchto stretnutí viď nižšie alebo v záverečnom dokumente synody.
Farníkom bol poskytnutý dotazník s otázkami, čo im chýba v našej farnosti a čo by sami mohli ponúknuť ostatným, aby sme oživili naše farské spoločenstvo.
Bratia a sestry, spoločne sme pozvaní pokračovať v ovocí Synody aj ďalej. Všetci ste pozvaní v sile Ducha Svätého objaviť silu spoločenstva, modlitby, zdieľania. Užitočné informácie a materiály môžete nájsť na stránke www.synoda.sk
Tu si môžete pozrieť a stiahnuť jednotlivé materiály:
V piatok 17. októbra 2025 bolo po sv. omši na fare pracovné stretnutie, kde sme hľadali možnosti pre lepší a aktuálnejší stav webovej stránky farnosti a dohodli sme predbežný termín farskej púte do Medžugorja v trvaní päť (resp. troch) dní v auguste 2026.
Zhodli sme sa na potrebe pokračovania skupinových stretnutí, ako to bolo v predchádzajúcej aktívnej fáze.
Výstupy zo stretnutí
1. stretnutie – Spoločníci na ceste
Sú to konkrétni ľudia – rodina, susedia, ľudia, ktorých stretávame v kostole, na pohreboch, na cirkevných slávnostiach.., sú to aj imobilní veriaci, ktorí nás sprevádzajú modlitbami.
Sú to však aj alkoholici, ľudia, ktorí prišli o dom, tí, ktorí žijú v neusporiadaných rodinách, či v nevhodných sociálnych podmienkach.
Keďže sme tajomné telo Kristovo-Cirkev, každý sme jeden úd, jedna bunka; On nás pozýva byť spoločníkmi na ceste druhých. Máme pekné svedectvo nedávnej pomoci dvom našim občanom, alkoholikom, ktorí prišli o domy, keď im manželia z našej farnosti vybavili bývanie v zariadení, ktoré vedie kňaz. Každý kresťan by mal využiť dary – schopnosti, ktoré dostal a mal by ponúknuť konkrétnu pomoc.
Nevieme o skupine či jednotlivcoch, ktorí by boli ponechaní na okraji a ktorým by sme nechceli pomôcť. Skôr sú tu niektorí, ktorí sa sami izolujú od kresťanského spôsobu života, je tu viacero mladých ľudí, ktorí sa nedávno prisťahovali do nových „bytoviek“ a väčšina nechodí do kostola – zrejme to nebude len súčasnou situáciou. Uvažujeme, ako sa k nim priblížiť – napr. cez deti. Cítime, že by sme sa mali viac stretávať, spoznávať. Dôležité je, aby každý človek stretol Krista. Prečo nie cezo mňa?
Ponechaní na okraji miestnej Cirkvi sa môžu cítiť tí, ktorí napr. žijú v hriešnom vzťahu (nezosobášení, rozvedení s ďalším partnerom) alebo tí, ktorí žijú v nehygienických podmienkach, alkoholici… Ak prídu do kostola, nemali by sme na nich zazerať. Ak nevieme, ako im pomôcť, prvým krokom môže byť jednoduchý úsmev.
Spoluzodpovednosť v Cirkvi vyplýva z nášho krstu – zo začlenenia sa do tela Kristovho. Každý z nás je jedným údom; keď zlyhá, trpí zvyšok tela.
Predstava o miestnej Cirkvi: každý sa aktívne zapojí podľa svojich schopností; farnosť nemôže fungovať na aktivite jedného človeka alebo zopár stále tých istých ľudí, ktorí sú potom preťažení. Chýbajú nám rôzne spoločenstvá- pre deti, pre mládež, pre dôchodcov, nejaký zbor, duchovná obnova, prednášky odborníkov… Úžasné by bolo, keby si každý farník našiel to svoje spoločenstvo, ktoré by mu pomáhalo rásť. Skúsime ponúknuť farníkom anketu, aby sa vyjadrili, čo im chýba a v čom by oni mohli pomôcť, prípadne viesť nejakú skupinu ľudí. Nášmu rastu iste pomáha okrem sviatostí a modlitieb duchovná pohoda, naplnenie duchovných potrieb, napr. aj duchovné cvičenia, púť, výlet, či nejaké divadelné predstavenie (úžasne to robia sestry Rodiny Panny Márie v Nitre – boli sme aj s birmovancami na dvoch predstaveniach). Všetci prispievame k obrazu Cirkvi svojim konkrétnym konaním.
2. stretnutie – Počúvať
Boh k nám môže prehovoriť cez kohokoľvek; záleží od nás, nakoľko sme vnímaví a otvorení počúvať – v akom sme práve psychickom či fyzickom rozpoložení.
Mladých treba počúvať srdcom, nesprávať sa k nim nadradene, mať k nim úctu, pýtať sa ich, čo potrebujú. Naše počúvanie mladých sťažujú predsudky, že nám nemajú čo povedať. Uľahčiť nám to môže láska k nim – snažiť sa vnímať mladých tak, ako vlastné deti. Zaujímať sa, čo ich teší, čo zarmucuje, ale hlavne nájsť si pre nich čas.
V našom spoločenstve majú viacerí zlé skúsenosti s ľuďmi na okraji spoločnosti, ktorí opakovane zneužívajú pomoc ľudí. Viacerí nevedia, aj keď sa za nich modlia, ako sa voči nim čo najvhodnejšie zachovať, hlavne kresťansky, ako riešiť neľahké situácie, ktoré sa opakujú a sú roky akoby začarovaným kruhom.
Zasvätené osoby majú dôležité miesto v Cirkvi, preto je potrebné počúvať, ako vnímajú dianie okolo nás z iného, niekedy viac duchovného pohľadu.
Zhodli sme sa na tom, že človek by si mal vyberať, čo a koho bude počúvať, pretože niektoré hlasy otravujú dušu človeka alebo vnášajú nepokoj do jeho života. Záleží, či človek s iným názorom verí tomu a žije to, čo hovorí alebo iba provokuje.
V našom farskom spoločenstve sa vyjadruje k rôznym skutočnostiam len veľmi málo ľudí; väčšina je neaktívna, nemajú odvahu vysloviť názor, hovoria, že tomu nerozumejú, boja sa kritiky alebo jednoducho chcú mať „pokoj“, stačí im ísť do kostola a nič viac.
Ježiš nám dáva úžasný príklad, ako sa správať k „vylúčeným“. Pretvárať človeka môže láska; každý by ju mal žiť. Aj keď názory ľudí na periférii často nie sú objektívne, sú poznačené bolesťou, sklamaním a často i alkoholom, máme sa snažiť vypočuť ich, poukázať na hriech, ktorý ich ničí a nasmerovať ich na cestu dobra, napr. „Alkohol ťa oberá o sily a o cit v rukách, ktorými by si ešte mohol vyrezávať tak nádherné kríže, či iné veci, ako kedysi, keď si svojou prácou robil radosť mnohým ľuďom“.
Niektorí z nás sa nevyjadrujú, keď očividne ide o provokáciu a nie seriózne riešenie problému. „Nehádžte perly pred svine.“ platí aj dnes.
Každý, kto je v tiesni, je vypočutý a ak sa nebráni pomoci, dostane ju.
Niekedy je to ťažké. Záleží, kto je ten človek, aké mám s nim skúsenosti, aký tón reči používa… V každom prípade sa ľahšie počúva človeka s pokojným hlasom, bez známok agresie, manipulácie…
3. stretnutie – Dostať slovo
Najskôr počúvať Ducha Svätého, potom hovoriť (filozofka E.Stein, neskôr sv. Tereza Benedikta od Kríža vravievala: „Keby som sa jednou rukou nedržala Boha, nemala by som čo povedať“).
V našom farskom spoločenstve sa mnohí uzatvárajú do seba, neprejavujú záujem o komunikáciu.
V obci je málo možností na stretávanie, iba ak v bare alebo na ihrisku.
Komunikácia s kňazom individuálne; kto potrebuje, ide za ním, je ochotný vypočuť každého.
Prisťahovaní ľudia sa väčšinou cítia neprijatí, lebo málokto ich osloví.
Nemali by sme byť hluchí voči birmovancom, ktorí netušia, o čom je sv. birmovania (často ani ich rodičia).
Bolo by dobré navrhnúť, aby ľudia dávali otázky do škatuľky pripravenej v kostole (inak by sa nikdy nespýtali na to, čomu nerozumejú, či majú pochybnosti).
4. stretnutie – Sláviť
Eucharistia je centrom duchovného života, no nie každý tomu rozumie; mnohí síce prichádzajú v nedeľu na sv. omšu, ale neprijímajú Krista v eucharistii (ak áno, tak iba vo Vianočnom či Veľkonočnom období).
Menšia časť veriacich sa zúčastňuje na Eucharistii každý deň, pretože Kristus má v ich živote prvé miesto ako Pán a Boh.
Liturgické slávenie ovplyvňuje naše rozhodnutia v každodennom živote, lebo nie sme kresťanmi len v kostole, ale všade.
V našom kostole má každý možnosť zapojiť sa do služby lektora a v skutočnosti ich máme dosť. Veriaci prinášajú aj obetné dary. Služba akolytu sa využíva iba cez veľké sviatky. Máme organistku i staršie speváčky žalmov. Miništrantov ubúda.
Je ťažké aktívne zapojiť ľudí do liturgie, lebo „chcú mať pokoj“ aspoň v kostole, „nevedia spievať“, „hanbia sa“, a pod.
Máme veľké rezervy v slávení Eucharistie, ale nie len tam.
5. stretnutie – Spoluzodpovednosť za misijné poslanie
Byť misionárom vyplýva z krstu.
Byť misionárom doma, vo svojom okolí; to je najťažšie.
Podporovať misie, adoptovať si bohoslovca, dieťa.
Byť aktívnym misionárom – bráni nám v tom strach z neúspechu, výsmechu.
Nikoho nenútiť, ale svedčiť svojim životom.
Vo farnosti – pomoc soc. slabším rodinám (oblečenie, nábytok, veci do domácnosti…).
Služba v kostole – u nás máme dostatok lektorov, ale ostatné sú slabšie (upratovanie, animátori) alebo chýbajú (detský spevokol, vôbec nejaký zbor, „ stretká“ a pod.).
Uvítali by sme aspoň počas adventu a pôstu sv. omše s tematickými homíliami rôznych kňazov, ktorí by k nám prichádzali z okolitých farností (v minulosti sme mali tzv. pôstne kázne; každý deň prišiel iný kňaz a malo to veľký úspech, chodilo veľa ľudí. Pre toho kňaza to nebolo až tak náročné, pretože chodil s jednou kázňou po viacerých farnostiach v dekanáte. Keďže každý človek je iný, má obľúbenú tému, ktorú má naštudovanú viac, ako iné, preto pre každú farnosť malá zmena môže priniesť nové plody).
6. stretnutie – Dialóg
Dôležité je človeka počúvať a snažiť sa ho najprv spoznať, čo je v ňom, skôr, ako ho odsúdim pre jeho vieru, lebo všetci sme povolaní a pozvaní byť Božími deťmi; toto dať ľuďom zakúsiť zo svojho ja a života a rešpektovať ho ako toho, ktorého Boh miluje rovnako ako mňa.
Prekvapilo ma, že ľudia, ktorí počas korony nevedeli viesť dialóg často ani so svojou rodinou, dokážu konkrétne pomôcť utečencom z Ukrajiny.
Viesť dialóg je často najťažšie vo vlastnej rodine, hlavne v otázkach viery.
Ľudia, ktorí autenticky žijú svoju vieru, nemajú problém viesť dialóg s neveriacimi i veriacimi iných denominácii, dokonca môžu byť medzi nimi priateľstvá, či manželstvá (po vzájomnej dohode pred sobášom).
Dialóg je veľmi potrebný, až nutný. Je však ťažký. Dialóg by sme mali viesť hlavne s úctou k človeku (len preto, že je človek, v ktorom sídli nesmrteľná duša).
Nemali by sme pozerať na vzdelanie človeka, pozíciu, moc… mali by sme byť vždy okrem úcty aj pravdiví, úprimní a láskaví.
Viesť dialóg v cirkvi je tiež ťažké. Avšak mali by sme sa oň pokúšať znova a zas. Nenechať sa odradiť ani viacerými neúspechmi.
7. stretnutie – Autorita a spoluúčasť
Autorita by mala vychádzať z Kristovej autority.
Cirkev „brány pekelné nepremôžu“, t.j. bude tu vždy.
Napriek tomu, že Peter zaprel Ježiša, ustanovil ho hlavou Cirkvi; ľudská autorita má svoje rezervy.
Potrebné viesť deti k úcte k Bohu i k ľuďom, zvlášť teraz, keď je kríza autority.
Ježiš nehľadá dokonalých, ale ochotných.
Chýba nám farská pastoračná rada.
Vytvoríme dotazník, v ktorom sa všetci farníci môžu vyjadriť k tomu, čo im chýba a čo sami môžu ponúknuť.
8. stretnutie – Rozlišovať a rozhodovať
Bez vnímavosti nemôžeme správne rozlišovať a bez rozlišovania nemôžeme rozhodovať, inak upadneme do aktivizmu.
Potrebný návrat k evanjeliu.
Duchovnému rozlišovaniu sa máme učiť od Ježiša – napr. Ježiš na púšti a pokúšanie Zlého.
V rodine je niekedy ťažké rozjímať, ale modlitba ruženca aspoň pri varení – príklad pre deti, zapoja sa.
V kostole kňaz má hlboké kázne, ale niekedy príliš veľa myšlienok, človek je unavený z práce, nevydrží vnímať (sv. omša cez týždeň).
Uvítali by sme duchovnú obnovu v našej farnosti, či misie.
9. stretnutie – Formovať sa v duchu synodality
Asi štyria ľudia stredného veku z našej farnosti žijú neokatechumenátnu cestu; vravia, že vlastne žijú synodalitu, lebo kráčajú spolu po ceste…
Niektorým ľuďom vyhovuje žiť v stereotype, niekde „zašitý“, ale neuvedomujú si, že majú kráčať a po ceste stretávať bratov a sestry s rôznymi potrebami.
Máme byť svetlom; nikdy nevieme, ako to zapôsobí na tých, čo vedľa nás žijú. Aj neveriacich môže raz osloviť Duch Svätý skrze moje rozprávanie, svedectvo.
Mnohí ľudia nemajú skoro žiadne náboženské vedomosti, netušia, čo je misia.
Nečakať veľké veci, ale tešiť sa z maličkostí.
Duch Svätý vanie kedy chce a ako chce, tak ako v prípade Kornélia a Petrovho zjavenia o krste pohanov („to, čo Boh očistil, ty nenazývaj nečistým…“)
Vedieť prijať kritiku, premýšľať nad ňou, prijať ju s pokorou.
Starší ľudia sú nastavení na tradičné formy, ťažko prijímajú niečo nové.
Zhodli sme sa, že by bolo dobré urobiť niekedy krátku pobožnosť pred svätou omšou, aby ľudia neodišli, ako keď je po sv. omši alebo ak je popoludní, tak už neprídu.
Každý človek má svoju cestu s Bohom; neporovnávať sa s inými.
Všetko je vec pohľadu; za každých okolností dôverovať Bohu – Vie o mne a miluje ma 🙂
