Katolícka cirkev vysluhuje SEDEM sviatostí, ktoré ustanovil počas svojho pôsobenia na zemi Ježiš Kristus. Na tejto stránke získate základné informácie o tom ako ich môžete prijať v našej farnosti.
Kán. 849 – Krst, brána sviatostí, prijatý skutočne alebo aspoň v túžbe, je nevyhnutný na spásu; ním sú ľudia oslobodení od hriechov, znovuzrodení ako Božie deti a nezmazateľným znakom pripodobnení Kristovi sú včlenení do Cirkvi. Platne sa udeľuje iba obmytím skutočnou vodou spolu s náležitou slovnou formou.
Prečo je vhodné pokrstiť (deti) čím skôr?
Kartáginský koncil v roku 418 učí ako pravidlo viery, ktoré má Cirkev o dedičnom hriechu, že „aj malé deti, ktoré ešte samy nijako nemohli spáchať hriech, krstia sa skutočne na odpustenie hriechov preto, aby sa v nich znovuzrodením očistilo, čo si narodením priniesli“. Dieťa, ktoré sa krstí, verí nie samo svojím osobným činom, ale verí skrze iných, skrze vieru Cirkvi, ktorá sa mu dá (Summa Theologica III pars, qu. 69. art. 6 ad 3). Krstom sa nielen ničí dedičný hriech, ale srdce sa otvára pôsobeniu Božej milosti.
Kán. 851 – Slávenie krstu treba náležite pripraviť, a preto:
1. dospelý, ktorý má v úmysle prijať krst, má byť prijatý do katechumenátu…
2. rodičov dieťaťa, ktoré má byť pokrstené, a takisto tých, ktorí majú prevziať úlohu krstných rodičov, treba riadne poučiť o význame tejto sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia; farár sa má osobne alebo cez iných postarať, aby rodičia boli náležite pripravení pastoračnými poučeniami, ba aj spoločnou modlitbou; pritom môže viaceré rodiny zhromaždiť a kde je to možné aj ich navštíviť.
Kán. 874 – § 1. Aby niekto mohol prijať úlohu krstného rodiča, je potrebné:
1. aby ho určil sám krstenec alebo jeho rodičia, alebo ich zástupca, alebo ak títo chýbajú, farár alebo vysluhovateľ a aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;
2. aby zavŕšil šestnásty rok života, ak diecézny biskup nestanovil iný vek alebo ak sa farár alebo vysluhovateľ domnievajú, že z oprávneného dôvodu treba dať výnimku;
3. aby bol katolík, pobirmovaný, už prijal najsvätejšiu Eucharistiu a viedol život zodpovedajúci viere a úlohe, ktorú má prijať;
4. aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom zákonne uloženým alebo vyhláseným;
5. aby nebol otcom alebo matkou krstenca.
§ 2. Pokrstený, ktorý patrí do nekatolíckeho cirkevného spoločenstva, má sa prijať jedine spolu s katolíckym krstným rodičom, a to iba ako svedok krstu.
Ak krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného rodiča.
Podľa noriem partikulárneho práva Trnavskej arcidiecézy:
Ak krst žiada slobodná matka, ktorá statočne vychováva dieťa sama a nežije v nedovolenom zväzku, krst sa má udeliť bez dodatočných požiadaviek!
Ak krst žiadajú rodičia žijúci v civilnom zväzku alebo v konkubináte a nedokážu uzatvoriť sviatostné manželstvo, avšak praktizujú vieru spôsobmi, ktoré sú pre nich dovolené, dieťa treba pokrstiť.
Ak krst žiadajú rodičia žijúci v civilnom zväzku alebo v konkubináte a nechcú uzatvoriť sviatostné manželstvo, ani nepraktizujú vieru spôsobmi, ktoré sú pre nich dovolené, dieťa treba pokrstiť, pričom treba žiadať od krstného rodiča, aby on pomohol vychovávať dieťa katolícky.
PRAX VO FARNOSTI
Pri zápise krstu treba, aby prišiel na faru aspoň jeden z rodičov dieťaťa, treba priniesť originál krstného listu dieťaťa, kňaz podľa neho vypíše krstný lístok a dohodne sa s rodičmi na dátume krstnej prípravy (poučenia) a slávnosti udelenia krstu.
Je vhodné prísť na faru v dostatočnom predstihu, aby sa dalo vyhovieť požiadavkám rodičov.
Pokiaľ nie sú objektívne, alebo morálne prekážky, krst sa udeľuje vo farskom kostole spravidla v nedeľu pri sv. omši. Na požiadanie je možné vyslúžiť túto sviatosť aj v Rakoviciach, prípadne v sobotu.
Kán. 897 – Najvznešenejšou sviatosťou je najsvätejšia Eucharistia, v ktorej je prítomný sám Kristus Pán, obetuje sa a je prijímaný a ktorou Cirkev ustavične žije a rastie. Eucharistická obeta, pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, v ktorej obeta kríža neprestajne pretrváva, je vrcholom a prameňom celého kultu a kresťanského života, ňou sa naznačuje a uskutočňuje jednota Božieho ľudu a dovršuje budovanie Kristovho tela.
Kán. 912 – Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže a musí sa mu umožniť pristúpiť k svätému prijímaniu.
Kán. 913 – § 1. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla podávať deťom, vyžaduje sa, aby mali dostačujúce vedomosti a dôkladnú prípravu, aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a mohli s vierou a nábožne prijať Pánovo Telo.
§ 2. Deťom, ktoré sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, možno podať najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo Telo od obyčajného pokrmu a úctivo prijať sväté prijímanie.
Kán. 914 – Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára, postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto Božím pokrmom; úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu, alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené.
Kán. 915 – Exkomunikovaným a postihnutým interdiktom po uložení alebo vyhlásení trestu a iným, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu, sa nesmie dovoliť pristúpiť k svätému prijímaniu.
PRAX VO FARNOSTI
V našej farnosti sa pripravujú na Prvé sväté prijímanie „tretiaci“ počas celého školského roku v škole i formou pravidelných mesačných katechéz na fare. Záverečné preskúšanie na konci prípravy o dostatočnom chápaní Eucharistie a základnej náboženskej pripravenosti je predpokladom prijať túto sviatosť. Je veľmi vhodné, ak sú súčasťou prípravy aj rodičia tretiakov. Vhodnou formou je motivovaná aj účasť detí na nedeľných omšiach.
Kán. 959 – Vo sviatosti pokánia veriaci, ktorí vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie sa polepšiť, rozhrešením, ktoré im udelí ten istý vysluhovateľ, dostávajú od Boha odpustenie hriechov spáchaných po krste a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechmi ranili.
Kán. 964 – § 1. Vlastným miestom na prijímanie sviatostnej spovede je kostol alebo kaplnka.
Kán. 965 – Vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz.
Kán. 978 – § 1. Kňaz má mať pri spovedaní na pamäti, že berie na seba úlohu sudcu a rovnako lekára a že je Bohom ustanovený za vysluhovateľa Božej spravodlivosti a súčasne aj milosrdenstva, aby sa staral o Božiu česť a spásu duší.
§ 2. Spovedník ako služobník Cirkvi sa pri vysluhovaní tejto sviatosti má verne pridržiavať náuky učiteľského úradu a noriem, ktoré vydala kompetentná autorita.
Kán. 983 – § 1. Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné; preto spovedník vôbec nesmie slovami, alebo akýmkoľvek iným spôsobom, alebo z akéhokoľvek dôvodu nejako prezradiť kajúcnika.
Kán. 989 – Každý veriaci, keď dosiahol vek rozoznávania, je povinný úprimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka.
PRAX VO FARNOSTI
Vo farnosti Veselé je možné pristúpiť k sviatosti pokánia každý pracovný deň minimálne ½ hodinu pred sv. omšou, v prvopiatkovom týždni vo štvrtok v Rakoviciach a v piatok vo Veselom hodinu pred sv. omšou, pričom je k poklone vystavená Najsvätejšia Sviatosť oltárna. Každý prvý piatok pravidelne, pred Vianocami a Veľkou nocou spovedám aj chorých. Na požiadanie je možné prijať sviatosť pokánia aj v nedeľu.
Kán. 879 – Sviatosť birmovania, ktorá vtláča znak a ktorou sú pokrstení, pokračujúc na ceste uvádzania do kresťanského života, obohatení darom Ducha Svätého a dokonalejšie pripútaní k Cirkvi, posilňuje tých, čo ju prijali a užšie ich zaväzuje, aby slovom a skutkom boli svedkami Krista, šírili vieru a obhajovali ju.
Kán. 889 – § 1. Prijať birmovanie je schopný každý pokrstený a jedine pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný.
§ 2. Aby niekto mimo nebezpečenstva smrti dovolene prijal birmovanie, vyžaduje sa, aby ak má používanie rozumu, bol vhodne poučený, riadne disponovaný a vedel si obnoviť krstné sľuby.
Kán. 890 – Veriaci majú záväzok túto sviatosť prijať vo vhodnom čase; rodičia, duchovní pastieri, predovšetkým farári sa majú starať, aby veriaci boli na jej prijatie riadne poučení a v príhodnom čase k nej pristúpili.
Kán. 892 – Birmovanec má mať podľa možnosti birmovného rodiča, ktorého úlohou je starať sa, aby sa pobirmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a aby verne plnil povinnosti, ktoré s touto sviatosťou súvisia.
Kán. 893 – § 1. Aby niekto mohol plniť úlohu birmovného rodiča, je potrebné, aby vyhovoval podmienkam, o ktorých sa hovorí v kán. 874 (podmienky krstného rodiča).
§ 2. Za birmovného rodiča je vhodné vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča.
PRAX VO FARNOSTI
Príprava k birmovaniu sa začína spravidla tri roky po poslednej „birmovke“. Spodnou hranicou prípravy je vek žiakov ôsmeho ročníka Základnej školy a príprava trvá spravidla jeden kalendárny rok. Na jej začiatku vypĺňa kandidát birmovania prihlášku, ktorú podpíše spolu so svojím zákonným zástupcom. Po jej prijatí kňazom absolvuje kandidát približne 12-mesačnú prípravu formou katechéz, alebo iných zvolených katechetických prostriedkov. Na konci prípravy je spravidla preskúšanie o pripravenosti kandidáta. Treba dbať na zodpovedný výber svojho birmovného mena, ktoré má odrážať meno konkrétneho svätého a ktorý bude kandidáta sprevádzať pri príprave a potom po celý pozemský život.
Kán. 1055 – § 1. Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou spoločenstvo celého života, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.
§ 2. Preto medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva bez toho, aby zároveň nebola sviatosťou.
Kán. 1056 – Podstatnými vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť, ktoré v kresťanskom manželstve z dôvodu sviatosti nadobúdajú osobitnú pevnosť.
Kán. 1057 – § 1. Manželstvu dáva vznik súhlas stránok zákonne prejavený medzi právne spôsobilými osobami, ktorý nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.
§ 2. Manželský súhlas je úkon vôle, ktorým sa muž a žena neodvolateľnou zmluvou navzájom odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo.
Kán. 1058 – Manželstvo môžu uzavrieť všetci, ktorým to právo nezakazuje.
Kán. 1063 – Duchovní pastieri sú povinní starať sa, aby vlastné cirkevné spoločenstvo poskytovalo veriacim pomoc, ktorou sa má manželský stav uchovávať v kresťanskom duchu a napredovať v dokonalosti. Túto pomoc treba predovšetkým poskytovať:
1. kázaním, katechézou primeranou deťom, mládeži a dospelým, ba aj používaním spoločenských komunikačných prostriedkov, pomocou ktorých majú veriaci dostávať poučenie o význame kresťanského manželstva a o úlohe kresťanských manželov a rodičov;
2. osobnou prípravou na uzavretie manželstva, ktorou sa snúbenci majú pripraviť na svätosť a povinnosti svojho nového stavu;
3. obohacujúcim liturgickým slávením manželstva, z ktorého má byť zjavné, že manželia sú znakom tajomstva jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť;
4. napomáhaním manželom, aby sami, verným zachovávaním a chránením manželského zväzku, viedli deň čo deň svätejší a plnší rodinný život.
Kán. 1066 – Pred slávením manželstva musí byť zrejmé, že nič neprekáža jeho platnému a dovolenému sláveniu.
Kán. 1069 – Všetci veriaci sú povinní oznámiť prekážky, ak o nejakých vedia, farárovi alebo miestnemu ordinárovi pred slávením manželstva.
Kán. 1115 – Manželstvá sa majú sláviť vo farnosti, v ktorej jedna z uzavierajúcich stránok má trvalé alebo prechodné bydlisko alebo sa tam mesiac zdržiava, alebo ak ide o potulných, vo farnosti, kde sa práve zdržiavajú; s povolením vlastného ordinára alebo vlastného farára sa môžu sláviť inde.
Kán. 1124 – Manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých jedna je pokrstená v Katolíckej cirkvi alebo bola do nej po krste prijatá, druhá však patrí do cirkvi alebo cirkevného spoločenstva, ktoré nie je v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, je bez výslovného dovolenia kompetentnej autority zakázané.
Kán. 1125 – Miestny ordinár môže takéto dovolenie udeliť, ak existuje oprávnený a rozumný dôvod; nemá ho udeliť, ak nie sú splnené tieto podmienky:
1. katolícka stránka má vyhlásiť, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi;
2. druhá stránka sa má v pravý čas natoľko oboznámiť s prísľubmi, ktoré má dať katolícka stránka, aby bolo zrejmé, že si je naozaj vedomá prísľubu a záväzku katolíckej stránky;
3. obidve stránky sa majú poučiť o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva, ktoré nesmie vylučovať ani jeden z uzavierajúcich.
Kán. 1141 – Platne uzavreté a zavŕšené manželstvo nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou.
PRAX VO FARNOSTI
Vo vhodnom čase, najneskôr však tri mesiace pred slávením manželstva sa ohlásia snúbenci na farskom úrade kňazovi a tiež aj na miestnom matričnom úrade (Obec Veselé). So sebou si prinesú, pokiaľ neboli pokrstení vo farnosti Veselé aj krstné listy (výpisy) z miesta krstu, ktoré nesmú byť staršie ako tri mesiace.
Absolvujú predmanželskú prípravu formou víkendových stretnutí v príslušnom diecéznom centre (najbližšie vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v Piešťanoch), pričom si prinesú certifikát o jeho absolvovaní. V prípade nemožnosti absolvovať takúto prípravu, dohodnú sa na stretnutiach s miestnym kňazom. Na prvom stretnutí sa spíše sobášna zápisnica a kňaz oboznámi snúbencov s právnymi náležitosťami sviatostného manželstva. Pokrstení rímski katolíci ktorí žijú pod jednou strechou a zdieľajú spoločné lôžko, žijú v ťažkom hriechu, pokiaľ nie sú sviatostne sobášení a nemôžu pristupovať k Svätému prijímaniu. Majú si byť vedomí, že pre ich nezriadený životný stav je v ohrození aj ich spása a večný život v nebeskom kráľovstve.
Kán. 998 – Pomazanie chorých, ktorým Cirkev odporúča veriacich, ktorí sú nebezpečne chorí, trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a spasil ich, sa udeľuje pomazaním chorých olejom a vyslovením slov predpísaných v liturgických knihách.
Kán. 1001 – Duchovní pastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby boli chorí vo vhodnom čase posilnení touto sviatosťou.
Kán. 1004 – § 1. Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu začína pre chorobu alebo starobu ocitať v nebezpečenstve.
§ 2. Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby, alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stalo vážnejším.
Kán. 1005 – V pochybnosti, či chorý dosiahol používanie rozumu, či je nebezpečne chorý, alebo či je už mŕtvy, má sa táto sviatosť udeliť.
Kán. 1006 – Táto sviatosť sa má udeliť chorým, ktorí keby boli pri vedomí, aspoň implicitne by si ju žiadali.
Kán. 1007 – Pomazanie chorých sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.
PRAX VO FARNOSTI
Miestny kňaz vysluhuje túto sviatosť na zavolanie príbuzných v akomkoľvek čase, pokiaľ nie je slúžená sv. omša. Ak by to bolo počas nej, príde k chorému hneď po jej skončení. Vhodné je pripraviť v miestnosti chorého kríž, sviečku, svätenú vodu, prípadne soľ a vodu. Príbuzní očakávajú kňaza s modlitbou a dôverou. Pomazanie chorých nebýva spravidla „posledným pomazaním“ a preto sa tak ani nenazýva. Pred Vianocami a Veľkou nocou býva táto sviatosť udeľovaná v kostole „spoločne“ pri slávení sv. omše. Pri človeku ktorý túto sviatosť odmieta, prípadne odmieta návštevu kňaza, treba sa najskôr pri ňom modliť s úmyslom o vyliatie Božieho milosrdenstva.
Katolícky pohreb, rovnako ani odslúženie sv. omše na určitý úmysel, sa medzi sviatosti nepočíta.
Kán. 1176 – § 1. Zomrelým veriacim treba podľa normy práva poskytnúť cirkevné pohrebné obrady.
§ 2. Cirkevné pohrebné obrady, ktorými Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám a súčasne živým prináša útechu nádeje, treba sláviť podľa normy liturgických zákonov.
§ 3. Cirkev naliehavo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskému učeniu.
Kán. 1177 – § 1. Pohrebné obrady za každého zomrelého veriaceho sa spravidla majú konať v kostole jeho vlastnej farnosti.
§ 2. Každý veriaci alebo tí, ktorí sa majú postarať o pohrebné obrady zomrelého veriaceho, si môžu zvoliť na pohreb iný kostol so súhlasom toho, kto ho spravuje, a po upovedomení vlastného farára zomrelého.
Kán. 1180 – § 1. Ak má farnosť vlastný cintorín, zomrelých veriacich treba pochovávať na ňom, ak si sám zomrelý alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pochovanie zomrelého, zákonne nezvolili iný cintorín.
§ 2. Všetkým je však dovolené, ak im to právo nezakazuje, zvoliť si cintorín na pochovanie.
Kán. 1184 – § 1. Ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia, cirkevné pohrebné obrady treba odoprieť:
1. všeobecne známym odpadlým od viery, heretikom a schizmatikom;
2. tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere;
3. iným zjavným hriešnikom, ktorým nemožno priznať cirkevné pohrebné obrady bez verejného pohoršenia veriacich.
§ 2. Ak sa vyskytne nejaká pochybnosť, treba sa poradiť s miestnym ordinárom a držať sa jeho úsudku.
Kán. 1185 – Komu boli odopreté cirkevné pohrebné obrady, treba mu odoprieť aj akúkoľvek pohrebnú omšu.
Kongregácia pre náuku viery 15. 8. 2016 vydala inštrukciu Ad resurgendum cum Christo, ktorá sa týka kremácie zomrelých. Kardinál Gerhard Müller pripomína, že Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa verne zachovával zvyk telá zomrelých pochovávať; pričom sa dodáva, že kremácia neprotirečí kresťanskému náboženstvu, ak nebola zvolená z dôvodov odporujúcich kresťanskému učeniu (môže ísť napr. o popieranie kresťanských dogiem, alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisť voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi).
Popol zosnulého musí byť uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne, alebo v istých prípadoch v kostole. Nedovoľuje sa uchovávať popol v domácnosti, iba v prípade vážnych a výnimočných okolností môže ordinár so súhlasom biskupskej konferencie udeliť k tomuto výnimku. Popol sa nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí byť vždy zaistená náležitá úcta a primerané podmienky uchovávania. Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme či vody, či iným spôsobom; ani premeniť popol na spomienkové predmety, bižutériu alebo iné predmety. V prípade, že bolo všeobecne známe želanie zosnulého (zosnulej) dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, má byť podľa normy práva cirkevný pohreb odmietnutý.
PRAX VO FARNOSTI
Potom, ako je potvrdená smrť zosnulého obhliadajúcim lekárom, príbuzní informujú kňaza o úmrtí blízkej osoby. Na faru prinesú List o prehliadke mŕtveho – správu obhliadajúceho lekára, doplnia údaje pre zápis do pohrebnej matriky, dohodnú s kňazom a pohrebnou službou dátum a miesto pohrebu, slávenia pohrebnej omše. Oznámia úmrtie na miestnom matričnom úrade (Obec Veselé) a zverejnia parte o úmrtí. Dohodnú sa na zvonení s kostolníkom a na modlení pred sv. omšou (pani Bíňovská Mária). Je vhodné, aby na modlitbu za dušu zomrelého prichádzali aj rodinní príslušníci, pokiaľ nemajú pre to vážnu prekážku.
Kán. 945 – § 1. Podľa schváleného zvyku Cirkvi každému kňazovi, ktorý slávi alebo koncelebruje omšu, je dovolené prijať venovaný milodar, aby slúžil omšu na určitý úmysel.
§ 2. Kňazom sa naliehavo odporúča, aby aj bez prijatia milodaru slávili omšu na úmysel veriacich, najmä biednych.
Kán. 946 – Veriaci, ktorí obetujú milodar, aby sa na ich úmysel slúžila omša, prispievajú k dobru Cirkvi a jeho venovaním majú účasť na jej starostlivosti o podporu služobníkov a ich činností.
Kán. 948 – Jednotlivo treba obetovať omše na úmysly, na ktoré bol jednotlivo venovaný a prijatý hoci len skromný milodar.
PRAX VO FARNOSTI
Minimálna výška milodaru je od roku 2011 5,- eur. V našej farnosti sú k dispozícii aj varianty ako Triduum (tri omše za sebou) v rozsahu 15 – 30 eur, Novena (deväť omší za sebou) za 45 – 80 eur. Gregoriánske sv. omše nie sú možné, tie si dávajte slúžiť napríklad u misionárov, alebo v kláštorných komunitách.
Úmysly sv. omší sa zapisujú pribežne počas celého roka v sakristii po skončení sv. omše, prípadne aj elektronicky prostredníctvom e-mailu. Milodar sa odovzdá kňazovi po odslúžení sv. omše.